Som iba človek. To je asi to, čo ma vystihuje najviac. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Pondelok ráno. Zamyslene vstupujem do metra. Pohľadom odrátam počet zastávok k Múzeu a doprajem svojim ušiam lahodný zvuk Bonovho hlasu. V duchu obdivujem krásu piesne o rukách, ktoré postavili Ameriku, počúvam noty rozprávajúce príbehy o mieste kde ulice nemajú žiadne mená, a vstrebávam posolstvo šíriace správu o tom, že na svete je ešte láska. Jedna láska.
Nepamätám si ako som sa narodil, ako ma strihom nožníc oddelili od mojej mamy, ako ma doktor plesol po zadku aby som sa pridal k ľuďom, ktorí dýchajú kyslík. Nepamätám si ako som mohutným plačom prvýkrát povedal svetu čo mám na jazyku a nepamätám si ani svoje prvé kroky, ktoré moji rodičia hrdo zaznamenali sovietskym aparátom do čiernobieleho obrázku. Nepamätám si ako som sa sám prvýkrát napil z pohára a dokonca si už ani nepamätám na svoj obľúbený šerbeľ, s ktorým som strávil denne toľko času.
Má mnoho podôb, mnoho definícií, mnoho prejavov, mnoho tvárí. Veľakrát poteší, veľakrát zarmúti, mnohokrát zraní. Dáva silu vstať, ale dokáže aj človeka jeho posledných síl zbaviť. Premieňa chmúrne dni na jasné, dokáže zastaviť čas, mení nemožné veci na bežné, pekné na krásne a zo smutných robí veselé. Dáva človeku zmysel života, ale vie vyvolať pocit, že človek svoj zmysel stratil. Jedným slovom premieňa tvár na neopísateľnú krásu, jedným slovom dokáže privolať dážď sĺz.
Na každom kroku sa vás ľudia spýtajú ako sa máte. Otázku how are you doing počujete všade, či vkročíte do reštaurácie, obchodu, kostola, alebo prekročíte prah verejného záchodu. Nakupujete vo Walmarte, každá kúpa je big deal, z miesta na miesto sa presúvate autom so spotrebou 15 litrov. V ušiach vám hrá Ipod a po večeroch popíjate Budweisera, chladíte teplo zmrzlinou Ben and Jerrys, sušienky Oreo zalievate Coca Colou a užívate si pocit, že pizzu vám prinesie zdarma pizza guy až k nohám a že nakúpiť možete všetko cez internet, stačí otvoriť dvere pre FedEx. Raňajkujete obľúbené muffiny, popíjate cafe to go z kelímka Starbucks, obedujete v McDonalde, ak to žiada zmenu, skočíte do Burger Kingu, alebo Subway. Nech žije Amerika.
Hovorí sa, že muži neplačú. Pretože sú chlapi. Silnejšie pohlavie neprejavujúce svoje pocity, svoj smútok. Moderný muž plakať nesmie, je to prejav slabosti, zraniteľnosti, pádu a bolesti. Preto muži neplačú. Nesmú. Svojimi slzami by ukázali všetkým okolo, že sú slabí. Že majú vo svojich životoch chvíle, kedy nevedia ako ďalej. Chvíle, kedy potrebujú plakať, aby na druhý deň mali silu jemne sa usmiať. Prezradili by svetu, že prehrali, že sú na dne, že potrebujú pomocnú ruku. Prezradili by, že urobili chybu, že sú omylní, že potrebujú aby im niekto odpustil, že potrebujú šancu na nový začiatok, že potrebujú niekoho, kto im z trápenia pomôže. Že to sami nedokážu. Ukázali by svoju slabosť. Preto muži radšej neplačú.
Typické sobotné ráno, zobudím sa a mojím najväčším problémom je čo si dať na raňajky. Zamyslene pripravujem tousty, keď ma zrazu z mojich myšlienok vytrhne výkrik. Zavolajte sanitku! Nechápavo pozerám. Vidím otca, ako padá zo stoličky. Oči mu prevracia dozadu, bledne. Keby to nebolo nemožné, povedal by som, že sa aj zmenšuje. Prestáva komunikovať. Stráca vedomie, omdlieva, zomiera...
Streda večer. Kráčam po chodníku a pozorujem ľudí. Míňam križovatky a námestia, parky a obchodné domy. Stretávam stredoškolákov, ktorí si balia svojho prvého jointa. Roztrasenými rukami vkladajú do papiera trávu a nedočkavo vdychujú dym do mladých pľúc. Skladajú skúšku frajerstva a zaraďujú sa do stáda skúsenejších kolegov, ktorí už svoje pľúca týmto svinstvom poznačili. Pri divadle šikovní chlapci na skejtoch ukazujú, že obavy ich rodičov o zdravie ich detí nie sú opodstatnené a break danceri, pripomínajúci svojím tancom kolotoč, dávajú najavo, že im poisťovňa na kĺby zatiaľ prispievať nebude. Je streda večer a ja som si to namieril po namáhavom dni za zábavou.
Moja najdrahšia mamička. Rozhodol som sa napísať ti list. Prvý a zároveň aj posledný vo svojom živote. Chcel som ti ho napísať na jemný listový papier, ktorý som si kúpil. Vieš – presne taký aký máš tak rada. S tými malými modrými kvietkami v pozadí. Chcel som naň položiť svoje slová a pripojiť ho k všetkým tým kvetom, ktoré ti pravidelne nosím. Potom som si povedal, že ti ho pošlem online. Určite si ho prečítaš skôr. Alebo nikdy. Záleží od toho, či máte v nebi internet.
