Všetko mi padá na zem. Jediné čo ma napadneje číslo 155. Zúfalo hľadám telefón. Jeden je vybitý, druhý stráca signál.Posledný funguje. Na druhýkrát sa mi roztrasenými prstami darí vytočiť 155.Dvíha mi to operátorka, ktorá sa pýta čo je vo veci. Neviem zo seba dostaťjednu ucelenú vetu. Jediné na čo sa zmôžem je prosba o pomoc. Otec mizomiera, prosím, rýchlo! Nechápem spätné otázky ohľadom otcovho zdravotného stavu.V tej chvíli ani neviem aké lieky užíva. Neviem koľko má rokov, neviem čimá nejaké zdravotné problémy, neviem ani ako sa volám. Posledné zbytky síldávam do vysvetlenia adresy. Je to dedina. Minimálne 15 minút cesty. Možno budevšetko zbytočné. Strach, beznádej, zúfalstvo, ale aj silná viera, to súv tejto chvíli vaši najlepší priatelia. Spomínate na dávno zabudnutémodlitby a vidíte Boha tak blízko, že môžete cítiť jeho dotyk. Dotyk,ktorým Vám chce zobrať otca.
V rodine zomiera jeden človek, ales ním zomierame všetci. Sme ako bezmocní vojaci, ktorých poslali do vojnys drevenými mečmi. Chceli by sme vyhrať, ale nemáme ako. Nemáme šancu.Nevieme čo robiť. Prvá pomoc, ktorú vieme, je použiteľná ako malá násobilka prederivácie. Skúšame studenú vodu, masáže, prihováranie a presviedčanie, žeje ešte na odchod skoro. Neviem ale komu tie slová vlastne adresujeme – čiotcovi, alebo tomu hore.
Rodina pobehuje ako mravcev mravenisku, všetko bzučí ako v úli. Nemám viac síl. Som ešte mladý,aby som sa statočne pozrel smrti do očí. Rezignovane vychádzam pred doma dúfam, že pomoc nájde cestu do spletitých uličiek čo najrýchlejšie.Konečne. Počujem v diaľke zvuk blížiacej sa sanitky. Idem na ulicupripravený mávať. Sledujem neuveriteľnú primitivitu dedinských ľudí, prektorých je zvuk sanitky vábničkou, ktorej nevedia odolať. Ponáhľajú sak svojím plotom. Celé rodiny. Poniektorý vybiehajú aj na ulicu, aby lepšievideli. Zdržujú sanitku. Šofér pri každej skupinke zastavuje a pýta sa, čiich čakajú. Strácame sekundy. Sekundy,ktoré majú cenu života. Konečne sanitka prichádza ku mne, otvárajú sa dverea padne iba jedna otázka. Ktorý dom? Nie som schopný slova. Ukážem rukouo odvrátim tvár, aby nikto nevidel moje slzy. Aj tak sa im neubránim.Vzduch zavibruje spokojnou odozvou dedinského publika. Konečne akcia ako mábyť. Primitívi.
Lekári berú schody po troch. Na chrbtochveľké batohy, ktoré signalizujú, že sa so smrťou pobijú so všetkou cťou. Začínasa posledný zápas. Zápas, ktorý je už v predĺžení a idú sa kopaťpenalty. Jednu náš tým. Dve smrť. Nemám síl sedieť ďalej v publiku. Robímpre otca maximum čo môžem. Chytám ho za ruku a začínam sa modliť. Zatváramoči a prestávam vnímať čo sa okolo mňa robí.
Zrazu cítim stisk ruky. Otvorím očia v stareckom zraku vidím zrodenie nového života. Lekár si utiera potz čela a všetci cítia nekonečne krásny pocit záchrany. Stačilo takmálo a znovuzrodenie by sa nekonalo. Stačilo, aby zvuk sanitky privábilvon o jednu primitívnu skupinu ľudí viac a šofér by sa o pársekúnd zdržal. Tých pár sekúnd by malo za následok, že by som prišielo otca. Registrujem pohyb osôb pri dverách. Neuveriteľné. Najodvážnejšíz primitívov sa s maskou súcitu prišli spýtať čo sa deje. Pohľadomzískavajú informácie, ktoré okamžite šíria po dedine. Neuveriteľné.
Je sobota ráno a ja sa cítim ako by maprešiel vlak. Neviem čo mám robiť. Nepostrehol som dokonca ani kedy sizáchranári zbalili svoje zbrane a odišli. Neviem nič. Iba jednu vec. Otecžije a to je podstatné. Zápas o život skončil, smrť prehrala. Človekvyhral.
Tento článok je venovaný Vám - trom neznámymmužom zo záchrannej služby, ktorí ste sa prihnali na pomoc umierajúcemučloveku. Nestihol som Vám ani poďakovať, tak to robím touto cestou. Máte jednoz najkrajších povolaní v živote. Vyhrávate nad smrťou a nič zato nechcete. Ste hrdinami, ale pritom ste najskromnejšími ľuďmi. Prichádzate dozúfalstva, prinášate nádej a odchádzate s víťazstvom. Anonymne.Nechcete slávu, stačí Vám dobrý pocit. Ste to, čo by som raz v životechcel byť aj ja. Ste dobrí ľudia. Ďakujem Vám za záchranu ľudského života. SomVašim večným dlžníkom.
