Krajinaneobmedzených možností, ako sa zvyklo hovoriť. Amerika. Každý mladý človek malsen o svojom budúcom živote, ktorý starší označovali ako americký. Kopapeňazí, bezstarostný život, spokojná rodina, silná ekonomika, zabezpečenábudúcnosť, jednoducho Amerika. Dnes už viem, že taká Amerika neexistuje.Krajina je to krásna, ľudia príjemní, ale také ružové to zďaleka nieje.
Môj šéf zvykolhovoriť, že Amerika je miesto, kde je ľahké zbohatnúť ale ťažké žiť. Nazačiatku som nechápal. Všetko sa mi tam predsa páčilo. Od letiska, kde sompristál, cez mestá, ulice, budovy, obchody, oblečenie, topánky, reklamy, pivo,zmrzlinu, filmy, všetko sa mi páčilo. Cítil som sa ako Alenka v ríšidivov. A necítil som sa dokonca ani ako v inej krajine. Cítil som saako doma. Veď v Amerike je každý doma, no nie?
Po čase somzistil, že veru mal môj šéf pravdu. Začalo mi chýbať to naše malé Slovensko.Nikdy nezabudnem aký som mal úžasný pocit, keď sme si po 3 mesiacochv cudzej krajine sadli s partou ku grilu a začuli slová piesneod IMT Smile. Alebo taký Elán, Vašo Patejdl, či dokonca slovenská ľudovka. Ažvám srdce podskočí. A keď zrealizujete nápad jedného z vása pustíte si online slovenské rádio, kde práve moderátor hovorí – ďalšiapolicajná hliadka je v obci Liptovský Hrádok, na rýchlosť si dávajte pozoraj tam a tam, až vám dych zastane. Cez oceán vnímate záblesk domova.A vtedy cítite, že nech ste kdekoľvek a nech sedíte vo vašomamerickom domove na stoličke, vtedy cítite, že je len jedno miesto na svete,kde ste skutočne doma. Rodné Slovensko.
Keď sa môj pobytblížil ku koncu, už som si nehovoril že to je Amerika, to je môj americký sen,nech žije Amerika. Bol som rád, že som si sadol do lietadla a že sa miletuška prihovorila síce češtinou, ale predsa blízkym jazykom. A keď somvystúpil v Bratislave, bolo mi jedno, že MHD nemá klímu, že si nemám kdekúpiť lístok a že sa terigáme korytnačou rýchlosťou. Ani metro minechýbalo, ani mestá, ani ulice, ani obchody, ani zmrzlina, ani reklamy. Bolsom rád, že som doma. Slovensko je Slovensko. Doma je doma.
Na záver eštepridám pár postrehov z ďalekej cudziny. Trochu ma mrzelo, že väčšinaAmeričanov nevie ani kde Slovensko je. Keď sme si hľadali robotua povedali pani ktorá prijímala ľudí, že sme Slováci, zatvárila sachápavo, sústrastne a spýtala sa ako pokračuje občianska vojna. Boli smeprekvapení, ale aspoň tušila, že existujeme. Väčšinou sa totiž na Slovakianechytali. Až ked sme povedali – Czechoslovakia, ozvalo sa dlhéáááááá...čechoslovákiááá, jéés. No hurá. Ale zvyknete si, sú aj iné veci, ktorévám prídu divné.
Volali sme dopožičovne áut a zdôrazňovali, že chceme auto z najnižšej, ekonomickejtriedy s nízkou spotrebou a nie nejakú veľkú kravu. Prišli sme namiesto a čakalo nás Subaru Impreza 4x4, tomu hovorím ekonomické auto.Niekedy sme sa museli zasmiať. Ako pri návšteve Bieleho domu, teda, návštevepokiaľ nám plot dovolil. Prišli sme do Washingtonu navečer ale povedali sme si,že chceme vidieť Biely dom aj za večera. Ponevierali sme sa okolo, fotili, keďk nám zrazu prišiel policajt, ktorý strážil parkovisko. Že čo tu robíme.Turisti, aháá, odkiaľ sme a tak. Keď sme mu povedali, že sme zo Slovenska,tak sa zamyslel. Čakali sme typické pokrútenie hlavou a už sme malinachystané československé vysvetlenie. Ale pán policajt iba povedal – áno, viem, Slovensko. Prednedávnom bol u násváš prezident, taký malý, so zlomenou nohou v sadre. Robil som šéfaochranky. Toto nás dostalo. Smiali sme sa na opise nášho niekdajšieho premiéra,ale asi ešte viac na tom, že človek kontrolujúci zaparkované autá robil šéfaochranky “tak významnej návšteve”. Možno nás chcel iba zabaviť, možno kecal,ale tváril sa pri tom smrteľne vážne.
Aj toto sa vámstane v Amerike. Krajine neobmedzených možností, aj toto je Amerika. Takči tak, keď budete mať možnosť, určite choďte. Krajina je to krásna, ľudiaprevažne milí a majú perfektnú zmrzlinu. A historky, ktoré zažijetebudú skvelé na rozosmiatie priateľov, keď už budete sedieť pri pive na rodnomSlovensku a spomínať.